Jozef Karika: STRACH

19. októbra 2014 23:22, Prečítané 8 395x, jankov, Nezaradené

Môj obľúbený slovenský spisovateľ JOZEF KARIKA vydal v priebehu tohto týždňa svoju novú knihu STRACH.

Dostal som ju aj s vlastnoručným podpisom autora, tak som bol zvedavý, akú dávku strachu do mňa prostredníctvom svojej knihy s vlastnou „pečaťou“ dostane. Na čítanie hororu som si zvolil ideálny čas – noc z piatka na sobotu. Čas je ideálny z dvoch dôvodov: v noci sa lepšie bojíme, ale zároveň sa nemusíme báť oveľa horšej veci – skorého ranného vstávania. Takže si knihu vychutnáte celú naraz, bez zbytočných oddychových prestávok. Nedopustite sa však taktickej chyby, že pri čítaní budete piť víno s minerálkou a potom v noci musíte minimálne dvakrát prejsť tmavým bytom na WC.

Dovolím si vysloviť veľké uznanie minulým knihám Jozefa Kariku, ktorým som vymyslel prívlastok – mnohovrstevné. Pravidelne sa k nim vraciam a vždy ma prekvapia, čo sa z nich dá ešte v spojení s posunmi v mojom vlastnom živote a rozmýšľaní vyťažiť.

Už dávno pred vydaním knihy, niektorí nedočkaví čitatelia, aj sám autor tvrdili, že sa bude jednať o slovenskú verziu svetoznámej knihy kráľa hororu Stephena Kinga – TO.

Viac ako moje vlastné prerozprávanie deja novej Karikovej knihy (asi ste ju už čítali, ak nie, tak odporúčam a radšej nebudem prezrádzať dej dopredu), by som rád definoval a vymenoval faktory s najväčším vplyvom na šírku, hĺbku a priepustnosť prenosového kanála, ktorým od autora dobrého hororu prúdi strach k čitateľovi. Sám Jozef sa vyjadril, že v čase písania knihy musel často spávať pri rozsvietenej lam-pičke. 1. Zlo nemá meno. Ak by ste ho vedeli pomenovať, stratilo by nad vami moc. Dobšinský: „Ak uhádneš moje meno, nechcem ťa! Ale ak ho neuhádneš, vezmem ťa! 2. Lokalizácia. Sú lokality a miesta, vždy pripravené nás vydesiť, pričom aj z vlastných skúseností vieme, že nás pri krátkom pobyte v ich okolí, či priamo v nich, nič dobré nečaká – stará práčovňa, spálňa v ktorej niekto dlhodobo zomieral na lôžku, či úbočie vysokého kopca, na ktorého vrchol keď sa dostaneme, unavíme sa tak, že nezvládneme bojovať proti zlu, ktoré tam na nás čaká. Patrí sem tiež presný popis procesu, ako sa na tieto miesta dostávame, resp. ako do hlbiny zostupujeme – napr. schádzanie po schodoch do pivnice, pričom svetlo – ako inak – sa dá zapnúť až dolu v tej pivnici. Úlohu tu zohráva aj hĺbka, ideálna je studňa využitá ako „obetná jama“ a niečo z nej vyliezajúce – napr. horor Kruh (Karika pri písaní strachu používal „manuál japonského hororu“). Poučenie: Peklo sa jednoznačne nachádza v hlbinách, pričom paradoxne, ani vysoký kopec nás nemusí zachrániť či aspoň od hrôzy oddialiť – práve na jeho vrchole sa môže nachádzať vstupná brána k zlu. Pre Slovenského čitateľa je lokalizácia Karikovho hororu ideálna, v tomto sme si viac rozumeli ako so Stephenom Kingom. 3. Zápach – v správnom horore, vždy keď vchádzate na neznáme miesto, musíte cítiť zápach (ideálne starecká zatuchlina). Toto využíval Lovecraft, kde hlavní hrdinovia buď zostupovali do hlbokých jaskýň, alebo doma robili experimentálno-magické pokusy (evokácia starých božstiev, či aspoň duchov), pričom výsledky pokusov sprevádzal zápach síry. Patrí sem aj kombinácia zápachu a hĺbky – veselé tancujúce kozy v starovekom Grécku, ktoré sa pásli pri podzemnej diere plnej omamného plynu. Citáty z knihy: „Rozvodni páchlo z lačných úst.“ alebo „V nevetranom byte sa vznášal cibuľový zápach.“ 4. Pootvorené dvere. Za dverami, ktoré ste neotvorili dobrovoľne, sa môže skrývať zlo. Z toho vyplýva, že ak nájdete pootvorené dvere, zlo vás k sebe pozýva. 5. Koncept niečoho veľmi zlého a hlavne veľmi starého. Niečo, čo znepríjemňovalo život už minulým generáciám (ako príklad opäť S. King – Duma Key), ideálne ak to niečo už v minulých generáciách, išlo ruka v ruke s našim tzv. rodovým prekliatím a navzájom sa posilňovali. 6. Zmenený slovosled záporných postáv, alebo nimi vyslovené slová, ktoré by vo vašich predstavách nikdy nepoužili, či spojenie nežného oslovenia s nadávkou. Mňa osobne vždy desili ľudia, ktorých prednes nebol harmonický (akoby som počul falošne zahranú skladbu). Zápornú, či aspoň nesympatickú postavu v STRACHU reprezentuje steroidmi nadopovaný bitkár a feťák (Bohuš) Müller, ktorého strážili dve obrovské dogy a preto mohol hlavnému hrdinovi povedať „Psíky ťa rozjebú na dvore.“ 7. Spisovateľova práca s detským strachom, prejavujúcim sa aj v dospelosti. Faktor, ktorý asi najviac zbližoval Karikov STRACH a Kingove TO. Každý dospelý bude tvrdiť dnešným deťom že prežívajú najkrajšie obdobie svojho života – obdobie bezstarostnosti. Toto považujem zo strany dospelých za maximálne pokrytecké, takže knihy, pripomínajúce nám dospelým zabudnuté detské hrôzy, možno len privítať. Zlo, existujúce a konajúce mimo akejkoľvek pozemskej logiky, sa deťom oveľa ľahšie dostane do hlavy, pretože deti nemajú v sebe dostatočne zakorenený koncept reality vytváranej dospelými ľuďmi, vrátane spomínaného pokrytectva (z toho mi zase vyplýva, že realitu nášho života vo forme, akej sa nám tu a teraz javí, určuje naše pokrytectvo). Na tomto mieste si kladiem otázku, či je zlo prítomné v nás ľuďoch, alebo existuje aj nejaké externé zlo, ktoré s ľudskou rasou nemá nič spoločné (opäť Lovecraft a jeho „vesmírne zlo“, alebo napríklad film Votrelec). Odpoveď na otázku podstaty číreho zla, je načrtnutá v Karikových starších knihách, napr. tu, alebo tu. 8. Zlo na Teba útočí (alebo sa k Tebe najľahšie dostane) prostredníctvom Tvojich blízkych. Preto máme možno radi osamelých, bezdetných hlavných hrdinov, napr. severských detektívov. 9. Kombinácia faktorov č. 7 a č. 8. Deti, dospelí, fantázia, strach dospelých o vlastné deti. Platí, že človek bez štipky fantázie sa nemusí ničoho báť. Práve bezmenné zlo z knihy STRACH, vnieslo do sveta dospelých ešte väčší chaos. Už v prvej polovici knihy bez stopy zmizne Janko a dve malé Marienky. Potom deti miznú ďalej a ako sa neskôr ukáže, stávalo sa to v relatívne pravidelných cykloch aj v minulosti, vždy vtedy, keď vonku … (nebudeme prezrádzať). Deti sa totiž ostrými hranami svojej fantázie (zatiaľ neobrúsenými „dospeláckou“ logikou), ľahšie dostávajú do paralelného sveta v ktorom na ne číha zlo. Správny autor hororu nikdy nezabudne opísať, ako pozostatky zmiznutých detí (v tomto prípade to bola len kôpka detských zúbkov – žeby Zúbková víla?), nakoniec nájde ich vlastný rodič a tu Karika nezabudne ani podrobne opísať reakciu ich matky, t.j. hlavne „zverské“ zvuky, ktoré pritom vydáva. No čo, asi najsprávnejšou reakciu na prejavy neľudského zla, sú neľudské zvuky. 10. Desiaty faktor som už nedokázal vymyslieť, ani si na nič spomenúť. Ak Vám ešte niečo napadne, čo by sa sem dalo zaradiť, uveďte to prosím pod blogovým príspevkom v diskusii, budem rád. Na záver ešte pár postrehov a poznámok (aby som len nechválil, budem k Jožkovi Karikovi aj trošku zlý): Čo by to bolo za dobrú knihu, pričom v horore to platí dvojnásobne, ak by si v nej autor neriešil aspoň jednu životnú traumu. Aj toto vyštudovaný historik, istý čas správca pamiatok v Liptovskom múzeu a teraz spisovateľ Jozef Karika splnil. V knihe STRACH načrtol úvahu, prečo má historik pracujúci v mestskom múzeu taký nízky spoločenský status, že ho nikto neposlúcha a pekná žena, ktorá si u neho so zvodným úsmevom objedná kopírovanie starých zaprášených písomností, pošle pre kópie svojho kamaráta (ešte horšie z pohľadu historikovej duše by bolo, ak by to nebol kamarát, ale jej milenec). Všetko sa však môže zmeniť a z človeka môže vyrásť úspešný spisovateľ. No ale ani spisovatelia, ktorí sa predstavujú ženám pri zoznamovaní práve ako spisovatelia, to nemajú v živote ľahké, vraj s nimi žiadna nechce spať. Zrejme sa netreba predstavovať ako spisovateľ, len si užívať peniaze a slávu, ktorú toto remeslo nepochybne prináša. Z knihy som si odniesol aj jedno poučenie: Už viem, prečo sa jedna z ulíc v Rusovciach, ktoré sú známe svojimi pozostatkami Rímskeho impéria, volá „Laténska“. Keď som jej názov prvý krát videl napísaný, zdal sa mi čudný, hoci som nevedel, čo to znamená. Čiže historici nepochybne majú svoju aj hodnotu. Na úplný záver musím uviesť aj dva, nazvem to „technické nedostatky“, resp. čo ma v knihe trošku vyrušovalo: A. Neznášam to najmä u Dana Browna, použil to aj Jozef Karika – neustále zdôrazňovanie, že hlavný hrdina má iPhone. Niekedy sa človek prežerie jablkami, až sa z toho poserie. Ale asi za túto reklamu spisovateľom posiela Steve Jobs peniaze zo záhrobia (ďalší dobrý námet na horor). Nevadilo by ani tak, že sa tam iPhone objavuje (mám ho rád a rád sa s ním hrám, myslím s iPhonom), ale zmienku na špecifický typ telefónu by mal podľa mňa autor používať len tam, kde si to vyžaduje použitie jeho špecifických funkcií za účelom posunu deja dopredu, napr. hlavný hrdina telefonoval cez FaceTime (aby videl Hanine reakcie a vnímal jej mimiku), alebo si svietil na cestu v lese FlashLightom (keď stúpali do úbočia kopca). Ale keď náš hrdina čaká na dôležitý telefonát, stačí uviesť, že niekoľko hodín pozeral na displej telefónu a nie na displej iPhonu. Toto si ešte budem všímať pri ďalších čítaniach knihy, ako a kde to autor použil, ak sa mýlim, ospravedlním sa. B. Keď už mám iPhone, tak tam mám nainštalované aplikácie SME, Pravda, Čas, Topky a keď niečo hľadám, nebudem predsa v prehliadači Safari vyťukávať stránku nového času, ale pozriem si to v tej aplikácii „Čas“. Hnevá ma to podobne, ako keď niekde čítam, že hlavný hrdina VYŤUKAL číslo svojho rodinného príslušníka, resp. blízkeho človeka. Kurva Fix, keď volám frajerke, nevyťukávam jej číslo, ale ho nájdem v kontaktoch! Tuším takto volal Michal Harvan svojej mame v Karikovej knihe Čas Dravcov predtým, než vybuchla v aute.